Dokumenty pápežov

Posolstvo Svätého Otca Leva XIV. na Pôstne obdobie 2026

Počúvať a postiť sa. Pôstne obdobie ako čas obrátenia


Drahí bratia a sestry!

Pôstne obdobie je časom, v ktorom nás Cirkev s materinskou starostlivosťou pozýva opäť postaviť do stredu nášho života tajomstvo Boha, aby sme si obnovili našu vieru a aby naše srdce nepohltili každodenné starosti a rozptýlenia.

Každá cesta obrátenia sa začína vtedy, keď sa necháme zasiahnuť Božím slovom a prijmeme ho s pokornou otvorenosťou ducha. Existuje teda súvislosť medzi darom Božieho slova, pohostinným priestorom, ktorý mu poskytneme, a premenou, ktorú v nás spôsobuje. Preto sa pôstna cesta stáva najvhodnejšou príležitosťou na počúvanie Pánovho hlasu a nové rozhodnutie nasledovať Krista a kráčať s ním po ceste vystupujúcej do Jeruzalema, kde sa naplní tajomstvo jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania.

Počúvať

V tomto roku by som chcel upriamiť pozornosť predovšetkým na dôležitosť vytvárania priestoru pre Božie slovo prostredníctvom počúvania, pretože ochota počúvať je prvým znakom túžby vstúpiť do vzťahu s druhým.

Keď sa Boh zjavuje Mojžišovi v horiacom kre, vyjavuje nám, že počúvanie je charakteristickou črtou jeho bytia: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie“ (Ex 3,7). Vypočutie volania utláčaného je začiatkom príbehu oslobodenia, do ktorého Pán zapája aj Mojžiša, keď ho posiela otvoriť cestu spásy svojim deťom uvrhnutým do otroctva.

Je to Boh, ktorý zapája a ktorý dnes prichádza aj k nám s myšlienkami, ktoré rozochvievajú jeho srdce. Preto nás počúvanie Božieho slova v liturgii vychováva k pravdivejšiemu počúvaniu reality: Sväté písmo nás uprostred mnohých hlasov, ktoré prenikajú naším osobným i spoločenským životom, robí schopnými rozpoznať hlas vystupujúci z utrpenia a nespravodlivosti, aby nezostal bez odpovede. Vstúpiť do tejto vnútornej dispozície vnímavosti znamená dovoliť Bohu, aby nás dnes naučil počúvať tak, ako počúva on sám, až kým nerozpoznáme, že „situácia chudobných predstavuje výkrik, ktorý v dejinách ľudstva neprestajne apeluje na náš život, naše spoločnosti, politické a ekonomické systémy a napokon aj na samotnú Cirkev“.[1]

Postiť sa

Ak je Pôstne obdobie časom počúvania, pôst predstavuje konkrétnu prax, ktorá nás disponuje na prijatie Božieho slova. Zrieknutie sa jedla je totiž veľmi starým a nenahraditeľným asketickým cvičením na ceste obrátenia. Práve preto, že sa týka tela, jasnejšie odhaľuje, po čom „sme hladní“ a čo považujeme za nevyhnutné pre našu výživu. Slúži teda na rozlišovanie a usporiadanie našich „chutí“, na udžiavanie nášho hladu a smädu po spravodlivosti, na ochranu pred rezignáciou, a vedie nás k modlitbe a zodpovednosti za blížneho.

Svätý Augustín s duchovnou jemnosťou naznačuje napätie medzi prítomnosťou a budúcim naplnením, ktoré charakterizuje túto starostlivosť o srdce, keď hovorí: „Počas pozemského života je údelom ľudí mať hlad a smäd po spravodlivosti, no nasýtenie patrí k životu na onom svete. Anjeli sa sýtia týmto chlebom, týmto pokrmom. Ľudia sú však po ňom hladní, celý ich život je túžbou po ňom. Toto napätie v túžbe rozširuje ich dušu a zväčšuje jej kapacitu.“[2] V tomto zmysle chápaný pôst nám umožňuje nielen usmerniť našu túžbu, očistiť ju a urobiť slobodnejšou, ale aj rozšíriť ju tak, aby sa obracala k Bohu a smerovala ku konaniu dobra.

Aby si však pôst zachoval svoju evanjeliovú pravdivosť a vyhli sme sa pokušeniu pýchy srdca, musíme ho vždy prežívať vo viere a v pokore. Vyžaduje si, aby zostal zakorenený v spoločenstve s Pánom, pretože „ten, kto sa nedokáže živiť Božím slovom, nepostí sa opravdivo“.[3] Ako viditeľné znamenie nášho vnútorného úsilia o odpútanie sa od hriechu a zla s pomocou milosti, musí pôst zahŕňať aj iné formy odriekania, ktoré nás vedú k striedmejšiemu životnému štýlu, lebo „iba askéza robí kresťanský život silným a autentickým“.[4]

Chcel by som vás preto pozvať ku veľmi konkrétnej a často málo doceňovanej forme zdržanlivosti, a to zdržanlivosti od slov, ktoré ubíjajú a zraňujú našich blížnych. Začnime tým, že odzbrojíme našu reč – zriekneme sa ostrých slov, unáhlených súdov, ohovárania neprítomných, ktorí sa nemôžu brániť, klebiet i osočovania. Usilujme sa, namiesto toho, lepšie zvažovať slová a pestovať láskavosť: v rodine, medzi priateľmi, na pracoviskách, na sociálnych sieťach, v politických debatách, médiách i kresťanských spoločenstvách. Potom mnohé slová nenávisti ustúpia slovám nádeje a pokoja.

Spoločne

Pôstne obdobie napokon zdôrazňuje komunitný rozmer počúvania Božieho slova a praktizovania pôstu. Aj Sväté písmo to rôznym spôsobom pripomína. Napríklad u proroka Nehemiáša sa hovorí o tom, že sa ľud zhromaždil na počúvanie verejného čítania knihy zákona a pôstom sa pripravoval na vyznanie viery a adoráciu, aby obnovil zmluvu s Bohom (porov. Neh 9, 1 – 3).

Rovnako aj naše farnosti, rodiny, cirkevné spoločenstvá a rehoľné komunity sú pozvané prejsť v Pôstnom období spoločnú cestu, na ktorej sa počúvanie Božieho slova a tiež volania chudobných a zeme stane formou spoločného života a pôst podporí skutočné pokánie. V tomto horizonte sa obrátenie netýka len svedomia jednotlivca, ale aj štýlu vzťahov, kvality dialógu, schopnosti nechať sa osloviť realitou a rozpoznať po čom skutočne túžime tak v našich cirkevných spoločenstvách, ako aj v ľudstve smädnom po spravodlivosti a zmierení.

Drahí bratia a sestry, prosme o milosť, aby Pôstne obdobie urobilo náš sluch vnímavejším voči Bohu a tým najmenším. Prosme o silu k pôstu, ktorý zasiahne aj náš jazyk, aby ubúdalo slov, ktoré zraňujú, a rástol priestor pre hlas druhých. A usilujme sa o to, aby sa naše spoločenstvá stávali miestami, kde volanie trpiacich nachádza prijatie, a kde sa z počúvania rodí cesta oslobodenia a stávame sa pohotovejšími a usilovnejšími pri budovaní civilizácie lásky.

Zo srdca žehnám vás všetkých i vašu pôstnu cestu.

Vo Vatikáne 5. februára 2026, na liturgickú spomienka svätej Agáty, panny a mučenice.
 
LEV PP. XIV.
 

---