Cookies management by TermsFeed Cookie Consent
 






Homília na svätej omši v Dóme sv. Martina

J. Em. kardinál Lorenzo Baldisseri
 
Iz 7, 10 – 14; Ž 39; Hebr 10, 4 – 10; Lk 1, 26 – 38
„Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.
A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn” (Lk 1, 35)
 
Drahí bratia a sestry,
slová, ktorými sa anjel prihovoril Márii, nás privádzajú k jadru našej viery: Boh vstúpil do ľudských dejín: jednorodený Boží Syn sa stal človekom v lone ženy – sv. Pavol o ňom hovorí ako o „narodenom zo ženy“ (Gal 4, 4) a Ján vo svojom Prológu píše: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). V druhom čítaní sme počuli, že v okamihu, keď Syn prichádza na svet, obracia sa na Otca slovami: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo“ (Hebr 10, 5). Áno, telo... Boží Syn sa stáva telom, prijíma všetko, čo telesnosť zahŕňa – krehkosť, biedu, dočasnosť, smrteľnosť; všetky tieto skutočnosti dobre vystihuje termín „telo (sàrx)“, v hebrejskom jazyku basàr, slovo, ktoré naznačuje práve slabosť a pominuteľnosť. Tento význam sa ešte posilňuje, keď je tento termín u Izaiáša (40, 6 – 7) postavený do protikladu s dabar, ktorým sa opisuje stálosť a večné trvanie Božieho slova: „Každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet... Tráva zoschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha trvá naveky.“
 
Na slove, ktoré „trvá naveky“, postavila Mária ako žena svoju budúcnosť, keď s dôverou súhlasila s Božím plánom stať sa človekom: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). To slovo, ktoré povedal Boží hovorca, anjel, je pre Máriu oporou v jej ľudskej krehkosti. S Máriiným súhlasom sa to, čo jej anjel oznámil, stáva zvestovaním Pána, vtelením, sviatkom počatia Božieho Syna, ktorý sa v Márii stáva človekom. Zvestovanie sa stáva ikonou každého ľudského počatia, ktoré sa dnes s novým dôrazom ohlasuje súčasnému svetu a zvlášť je určené vám, rodiny, zídené v tejto katedrále pri príležitosti slávenia „Dňa počatého dieťaťa“ a tiež výročia „sviečkovej manifestácie“.

Chcel by som sa zo srdca poďakovať bratislavskému arcibiskupovi J. E. Mons. Stanislavovi Zvolenskému, predsedovi KBS, za pozvanie, aby som predsedal tejto slávnostnej bohoslužbe pri príležitosti „Dňa počaté ho dieťaťa“ a výročia „sviečkovej manifestácie“, ktoré sa slávia bezprostredne po ukončení konferencie na tému života. Všetko to vhodne zapadá do obdobia medzi dvomi zasadaniami Biskupskej synody, keď sa Cirkev celého sveta a zvlášť biskupské konferencie a patriarchálne synody východných cirkví zamýšľajú nad témou nastávajúceho októbrového zasadania synody – „Povolanie a poslanie rodiny v Cirkvi a v súčasnom svete“. Chcel by som sa predovšetkým poďakovať Pánovi za toto stretnutie a vyjadriť svoju vďačnosť Konferencii biskupov Slovenska a Bratislavskej arcidiecéze za jeho zorganizovanie a úspešnú realizáciu. Dnešná konferencia na tému Čo môžeme urobiť pre šírenie kultúry života je významným príspevkom k dôležitej téme rodiny, keďže život je konštitutívnym prvkom samotnej inštitúcie rodiny.
 
Oslavovať život znamená starať sa o konkrétneho človeka; človeka z mäsa a kostí, chudobného i bohatého; človeka z ulice i veľkého domu, človeka radostného i trpiaceho. Boží pohľad na človeka je pohľadom, ktorý preniká až do ľudského svedomia, aby ho miloval úplne; je prstom, ktorý mu ukazuje cestu na stretnutie s ním, Otcom, ktorý s otvorenou náručou a s milosrdnou láskou prijíma človeka a víta ho pri vstupe do svojho domu, do otcovského domu. Podobenstvo o milosrdnom otcovi sa stáva paradigmou našich dejín; dejín krehkých ľudí, hriešnikov, správcov pokladu slobody; slobody milovať – ktorý paradoxne odmietajú – a zároveň detí milosrdného Otca, ktorý je pripravený odpúšťať vždy a všetko. No najväčším naším darom je duša, uchovávaná v krehkej nádobe, ktorou je naše telo. Telo, ktoré nám dal sám Boh, keď nás povolal k životu; telo, ktoré musí zomrieť, no zároveň je určené na vzkriesenie a večný život.

Život je teda cenný aj v Božích očiach; je Božím darom, o ktorý sa my ľudia máme starať, máme ho nechať rásť a pomáhať mu. Keď hľadíme na Máriu – na krehkú, no zároveň vďaka moci Najvyššieho silnú ženu –, sme povzbudení. Uvedomujeme si svoje slabosti a svoju krehkosť, no nestrácame odvahu, pretože okrem Otca, máme aj pozornú a starostlivú Matku. Cítime sa byť súčasťou rodiny. Aké milé je môcť hovoriť o rodine! Všetci pochádzame z nejakej rodiny, kde sú otec s mamou, súrodenci, starí rodičia, strýkovia a tety. Narodili sme sa a vyrastali sme v rodine, dospeli sme a založili si nové rodiny. A rodiny vytvárajú spoločnosť i národy.
 
Pozrime sa na nazaretskú rodinu. Mária je Ježišovou matkou a pod krížom sa stala aj našou Matkou, keď ju Ježiš zveril Jánovi, ktorý reprezentoval nás všetkých. Nie sme sami, lebo okrem pozemskej matky, ktorá nás môže počas nášho života opustiť – veď je ľudskou a smrteľnou bytosťou –, máme aj Matku v nebi, ktorá nás neopus tí a ostane s nami navždy. Máme aj pozemského otca, ktorého však rovnako môžeme stratiť. No máme i nebeského Otca, ktorý nás čaká a je pripravený prijať nás vo svojom dome. Máme Ježiša, nášho brata, ktorý nás sprevádza na ceste nášho pozemského života, podobne ako sprevádzal apoštolov z Emauz, posilnených chlebom pocestných (fractio panis). Máme Ducha Svätého, ktorý nás osvecuje a posilňuje na ceste životom a ktorý nás inšpiruje pri každodennom rozhodovaní sa. Skrátka, nie sme sami. Či nie je samota jednou z najakútnejších tragédií dnešného človeka, o ktorých sa hovorí aj v záverečnej správe zo synody (Relatio Synodi)? A nemyslí sa pritom len na starých ľudí, bezdomovcov, opustených a osamelých, ale aj na mladých, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti v dôsledku drogovej závislosti, prostitúcie či kriminality, a tiež na opustené deti.
 
Pri pohľade na Máriu sa pred nami otvára aj ďalší rozmer. Evanjelista Lukáš ju nazýva „pannou“ (Lk 1, 27) zasnúbenou Jozefovi, ktorá „nepozná muža“ (Lk 1, 31). Panenstvo je veľmi dôležitou témou, zvlášť dnes, keď v spoločnosti zažívame veľkú sexuálnu slobodu. Mária prežíva svoj stav ženskej čistoty ako celostnú voľbu: ide súčasne o ochranu srdca i tela, ktorá nevedie k akémusi znehodnoteniu fyzického, ale predstavuje vôľu patriť jedine Bohu, ako žena „plná milosti“ (Lk 1, 28), povolaná žiť v „tôni“ Najvyššieho (Lk 1, 35).
 
Takto Panna Mária učí nás všetkých, no predovšetkým kresťanských manželov, byť strážcami svojho srdca i svojho tela. Všetci veriaci sú povolaní prežívať panenstvo a čistotu v súlade s vlastným životným stavom: kňazi a zasvätení v rozhodnutí na celibát a čistotu pre nebeské kráľovstvo; manželia v úsilí chrániť si svoje srdce a telo a zároveň chrániť srdce a telo partnera tým, že budú prežívať sexualitu ako vzájomné darovanie sa, ako najvyššie uskutočnenie lásky, v ktorej prijímajú jeden druhého a zároveň spolupracujú s Bohom Stvoriteľom na dare života.
 
V dnešnom evanjeliu nám pred očami vyvstáva ešte jeden aspekt postavy Márie: poslušná žena. Boh radikálne vstúpil prostredníctvom anjela do Máriinho života a žiadal od nej, aby s ním spolupracovala na pláne, ktorý navždy zmení jej život; na mimoriadnom pláne, ktorý ju však neochráni od „meča“ bolesti (porov. Lk 2, 35).
 
Práve v tom – pri bližšom pohľade – zbadáme Boží „štýl“. Ako to neprestajne opakuje pápež František: Pán nás rád prekvapuje. On je „Bohom prekvapení“; Bohom „vždy novým“, ktorý „nikdy nepopiera sám seba“ a ktorý „vždy prekvapuje“ (13. októbra 2014).
 
Zoči-voči všetkým Božím prekvapeniam, tým náhlym zvratom a zmenám, ktoré koná v našom živote a v našich rodinách – pričom nás často neušetrí ani skúšky, hoci vždy koná pre naše dobro –, môžeme tvrdohlavo zotrvávať vo svojich istotách a pripútaní k svojim plánom. Presne tak, ako to robil kráľ Achaz – o ktorom sa hovorilo v prvom čítaní –, ktorý odmietol Boží zásah a tak odsúdil sám seba i svoj ľud na porážku. Alebo môžeme zaujať postoj Márie, ktorá v poslušnosti a bezbrannosti prijala anjelove slová a otvorila svoje srdce – a tiež svoje lono – Božej nepredvídateľnej novosti.
 
Koniec koncov, veď práve to je, podľa Listu Hebrejom, postoj Pána Ježiša, ktorý sa prihovára svojmu Otcovi vo chvíli, keď má začať svoje poslanie vo svete, slovami Žalmu 39: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10, 7. 9): Otcovu vôľu, vždy a akýmkoľvek spôsobom. Až po moment najvyššieho utrpenia, keď Boží Syn zozbiera ešte raz odvahu a povie: „Otče, [...] nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42) Mária si hovorí aj „služobnica Pána“ (Lk 1, 38). Hovorí „áno“ životu, a tak prijíma postoj diakonie, postoj služby. Boh od nej žiada, aby prijala jeho večného Syna do svojho panenského lona a ona odpovie „áno“. Ide o Boha, ktorý sa stáva dieťaťom, Boha, ktorý sa stáva krehkým a bezbranným, ktorý sa narodí „v jasliach“, pretože pri príchode Svätej rodiny do Betlehema „nebolo pre nich miesta v hostinci“ (Lk 2, 7); stáva sa dieťaťom, ktoré musí pred vražednou zlobou Herodesa ujsť do Egypta a žiť tam ako „imigrant“ až do smrti tyrana (porov. Mt 2, 3 – 14); dieťaťom, ktoré v dospelosti svet neuzná a odmietne „až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). No je to Boh Ježiša Krista, Boh, ktorý prichádza na svet – na ten istý svet, ktorého je Stvoriteľom!
 
Prijať Boží plán znamená pre všetky rodiny – tak ako pre Máriu – dať sa do „služby životu“: slúžiť životu v chúlostivom a nadšenom období tehotenstva a detstva, ako aj v často dosť ťaživom období staroby; slúžiť mu v zdraví aj v chorobe, v čase prosperity, ako aj v čase núdze; v úspechu i neúspechu, až do okamihu smrti.
 
Drahé rodiny, Najsvätejšia Mária – vzorná matka, učiteľka poslušnosti, služobnica života – sa na nás dnes obracia s naliehavou výzvou „Rodina, staň sa tým, čím si!“ (porov. Ján Pavol II., Familiaris consortio 17) a pripomína nám, že nijaký človek – a nijaká ľudská rodina – nemôžu dospieť k svojmu naplneniu mimo Božieho plánu.
 
Zverme sa teda Márii, ktorá je srdcom rodiny. Pohliadnime na nazaretskú rodinu – spoločenstvo lásky, jednoduchej a prostej krásy, ktoré je školou svätosti.
 
Ježiš, Mária a Jozef, vo vás kontemplujeme žiaru pravej lásky; na vás sa s dôverou obraciame. Svätá nazaretská rodina, urob aj z našich rodín miesta spoločenstva a večeradlá modlitby, opravdivé školy evanjelia a malé domáce cirkvi. Svätá nazaretská rodina, nech sa viac v rodinách nezakusuje násilie, uzavretosť a rozdelenie: každému, kto bol zranený alebo pohoršený, nech sa čoskoro dostane útecha a uzdravenie. Svätá nazaretská rodina, nech budúca biskupská synoda dokáže všetkých nanovo upevniť vo vedomí posvätného a nedotknuteľného charakteru rodiny, jej krásy v Božom pláne. Ježiš, Mária a Jozef, vypočujte a vyslyšte našu prosbu. Amen.